Liečebný dom Machnáč
Liečebný dom Machnáč, opustená národná kultúrna pamiatka medzinárodného významu sa stala hlavným námetom našich umeleckých, ale aj občianskych aktivít, ktorými sa snažíme upozorňovať na jej alarmujúci stav.
Okrem iných aktivít sme publikovali monografiu knižnú OFF SEASON a natočili dokumentárny film Po sezóne.
Je len málo stavieb na Slovensku, pri ktorých je možné v plnej miere obdivovať princípy a filozofiu funkcionalistickej architektúry. Liečebný dom Machnáč bol postavený pre Pojišťovnu soukromých úředníku v Prahe , podľa ktorej niesol v 30. rokoch aj meno. Autor Jaromír Krejcar sa k zákazke dostal na základe víťazstva v súťaži architektonických návrhov v roku 1929. Pôvodný zámer architekta však nebol zďaleka tak progresívnou stavbou akú môžeme obdivovať dnes. Umiestenie na okraji parku, a nie ideálne smerovanie k svetovým stranám, viedli architekta k odklonu od pôvodnej predstavy trojtraktového monobloku otočeného dlhšou stranou k parku, k rozložitejšiemu tvaru nepravidelného pôdorysu písmena T. Noha písmena bola celá vyčlenená pre umiestenie spoločenskej časti, kuchyne v suteréne, reštaurácie na prízemí, kaviarne a čitárne na poschodí a slnečnej terasy na streche. V horizontálnej hlave písmena T tak ostal priestor pre oddychovú časť s izbami s bezprostredným kontaktom s parkom, prístupnými z priestrannej chodby presvetlenej pásovými oknami.
Práve pásové okná, strešné terasy, použitie železobetónového nosného skeletu umožňujúce voľné rozmiestnenie dispozície a veľkoplošné zasklenia, predstavujú ucelenú ukážku princípov modernej architektúry definovanej svetoznámym architektom Le Corbusierom. Balkóny izieb vytvárajú na východnom priečelí dnes už ikonickú kompozíciu. Balkón a okno tu nie sú už len funkciou, ale aj znakom architektúry, a miestom, ktoré každému oku návštevníka umožňuje cestovanie do nekonečných zákutí parku.
Machnáč nie je len stavbou, je manifestom architektúry architekta Jaromíra Krejcara. Jeho politické presvedčenie sa tu prenieslo do podoby domu. Rampa umožňuje rovnocenne vstup každému návštevníkovi, spoločenské priestory pre zábavu a stravovanie podnecujú sociálnu interakciu hostí a malé izby otvorené do nekonečného vonkajšieho priestoru sú dostatočne veľké na regeneráciu tela a odpočinok. A napokon slnečné terasy po celej streche domu, kde sa nahí návštevníci liečili slnkom, sú oslobodením od spoločenských noriem sveta okolo. Celý dom nesie znaky estetiky zaoceánskych lodí a parníkov. Svojich návštevníkov po celé obdobie svojho fungovania niesol do nového sveta budúcnosti. Machnáč je oslavou pokroku ako technologického, tak najmä spoločenského, zhmotnením autorovej predstavy humanizmu.
Machnáč bol v čase svojho vzniku jednou z najdrahších stavieb v Československu a vysoký štandard technického vybavenia a použitých materiálov vidno dodnes. Posuvno-sklápacie okná z bratislavskej firmy Kraus dokázali každú izbu v momente premeniť na priestrannú lodžiu. Modernosť domu zvýrazňovala aj farebnosť, dnes skrytá pod nánosmi vrstiev novších náterov. Pôvodne však dom žiaril pestrými farbami. Modré rámy okien a červený náter zábradlí kontrastovali na bielej fasáde. V interiéri akcentovali moderné gumené podlahy, minimálny chrómový nábytok a farebné žlté liatinové radiátory. Pôvodné mosadzné zábradlia schodiska však už v dome chýbajú.
Architektonickú hodnotu stavby podčiarkuje aj fakt, že dom bol zaradený do vôbec prvého súpisu pamiatok v Československu realizovanom v roku 1969, necelých 37 rokov od svojho otvorenia. Národnou kultúrnou pamiatkou SR sa LD Machnáč stal v roku 1996. Žiaľ päť rokov nato, v roku 2001 bol Liečebný dom zatvorený. Dnes je opustený, a aj napriek svojej nevyčísliteľnej architektonickej a pamiatkovej hodnote naďalej chátra. Je otvorený nepriaznivým vplyvom počasia, a čo je horšie, aj ľuďom, ktorí znehodnocujú jeho hodnotu a pôvodné vybavenie. Jeho prípadná necitlivá a násilná rekonštrukcia však rovnako nesie riziko nenahraditeľnej straty originálu a historickej hodnoty, ktorá ďaleko presahuje hranice Slovenska.
Podobný osud ako LD Machnáč postihol aj samotného autora Jaromíra Krejcara. Mladý a slávny architekt plný sily a obdivu, upadol v závere svojho krátkeho života do zabudnutia. Jeho ďalšie významné dielo, Pavilón Československa, získal Zlatú medailu za architektúru na Svetovej výstave v Paríži v roku 1937. Oproti, na druhom brehu Seiny, v kontraste s modernosťou Krejcarovej architektúry ocele a skla, už trónili nové tendencie sovietskeho socialistického realizmu a monumentality Speerovej architektúry Tretej ríše. Krejcar bol ako ľavicový intelektuál v čase vojny v nemilosti a bol nútený emigrovať do Londýna, kde krátko pôsobil na svetoznámej škole architektúry AA. Neskôr sa presunul do Izraela, kde svojou tvorbou prispieval k budovaniu nového štátu. Zomrel vo veku 54 rokov. Dnes je jeho meno znovu objavované odbornou verejnosťou a jeho dielo vysoko vyzdvihované ako príklad európskeho funkcionalizmu. LD Machnáč v jeho tvorbe vysoko vyčnieva, čo z neho robí jednu z najhodnotnejších stavieb architektúry 20. storočia v Európe.
Text je z našej publikácie C20: Sprievodca architektúrou Trenčianskych Teplíc
autor textu: Martin Zaiček
autori fotografii: Peter Kuzmin, Radana Somora, Dušan Chrastina